Stretnutie v Štrasburgu

Zamyslenia brata Aloisa

Po každej večernej modlitbe stretnutia prednesie brat Alois krátke zamyslenie k účastníkom. Na tejto stránke nájdete ich prepis.

Brat Alois, Štrasburg, utorok večer 31. decembra 2013

Včera som vám hovoril, že ak sa usilujeme o zmierenie kresťanov, nie je to preto, aby sme boli silnejší. Nie je to ani preto, aby sme sa uzatvárali do seba. Nie, snažíme sa o zmierenie kresťanov, aby to bolo znamením evanjelia a tak sa to môže stať kvasom zbližovania medzi ľuďmi a medzi národmi.

Viditeľné spoločenstvo so všetkými, ktorí milujú Krista, so všetkými, ktorí majú dôveru v Krista, sa môže uskutočňovať iba vtedy, ak bude odpustenie a zmierenie v srdci nášho života. To platí aj pre šírenie pokoja v ľudskej rodine po celej zemi, kde sú odpustenie a zmierenie taktiež základnými hodnotami.

Rany histórie zanechávajú v ľudskej rodine hlboké jazvy a poznačujú vedomie a mentalitu ľudí z generácie na generáciu. Ale poníženie, aké zakúšame, nemusí viesť k násiliu. Môže byť uzdravené, a to nie víťazstvom nad druhými, ale keď v srdci bude mať svoje miesto rešpekt k dôstojnosti druhých.

Nedávna história Južnej Afriky nám môže byť príkladom. Hoci cesta k väčšej spravodlivosti je ešte dlhá, Nelson Mandela tým, že ponúkol odpustenie, umožnil hojenie rán, ktoré boli v histórii tejto krajiny predsa hrozné.

A tu v Štrasburgu si pripomíname, ako sa v minulom storočí, po krvavých vojnách podarilo niekoľkým ľudom uviesť Francúzsko a Nemecko, a potom celú Európu na cestu odpustenia a zmierenia.

Naším stretnutím tu, v Štrasburgu, v meste, ktoré symbolizuje zmierenie v Európe, chceme za týchto mierotvorcov vyjadriť vďačnosť, ktorá nemôže byť dostatočne veľká.

Bez odpustenia niet budúcnosti ani v osobnom živote človeka, ani vo vzťahoch medzi krajinami. Niekedy sa zdá byť odpustenie nemožné. Ale táto chvíľková nemožnosť by nemala znamenať definitívne odmietnutie. Udržiavať a, pokiaľ sa dá, vyjadriť túžbu odpúšťať je už krokom k uzdraveniu.

Mladí ľudia v tom môžu zohrať svoju úlohu: pri rôznych príležitostiach majú možnosť odmietnuť odovzdávať budúcej generácií trpkosť a zášť, čo súvisia s niekedy stále živými ranami z minulosti. To neznamená zabudnúť na bolestnú minulosť, ale pretrhnúť tú reťaz odporu a takýmto spôsobom, odpustením, postupne uzdravovať našu pamäť.

Ako kresťania, mali by sme v prvom rade žiť zmierenie aj tam, kde sa ľudsky zdá byť situácia beznádejná. Kristus prišiel, aby odpustil všetko. Tým, že na seba vzal ľudské násilie, nás od neho oslobodil. A on nám sľubuje, že nájdeme radosť, ak ho budeme nasledovať na ceste odpustenia.

Radi by sme si lepšie uvedomili, že duch zmierenia obnáša tiež zdieľanie, spravodlivejšie rozdelenie prírodného bohatstva zeme. Vydali sme sa spolu na cestu, ktorá nás povedie k hlbšiemu prežívaniu solidarity medzi ľuďmi. Tieto nové formy solidarity sa pokúsime formulovať v Taizé v roku 2015.

Malo by byť dôležité pre mladých Európanov neuspokojiť sa so zmierenou Európou, ale budovať Európu otvorenú a solidárnu: solidárnu v rámci európskych krajín, ale aj s inými kontinentami, s najchudonejšími ľuďmi.

Každý sa môže podieľať na civilizácii, ktorá by nebola založená na nedôvere, ale na dôvere. V priebehu dejín stačilo niekedy pár ľudí na to, aby zvrátili nerozhodný stav smerom k mieru. Po návrate domov, do rôznych našich krajín, nech sme skrze Krista a evanjelium, takýmito pútnikmi pokoja a dôvery.

— -

Brat Alois, Štrasburg, pondelok večer, 30.decembra 2013

(Na začiatku modlitby): Ekumenická otvorenosť má dlhoročnú tradíciu v Alsasku a Ortenau. Ďakujeme katolíckym, pravoslávnym a protestantským biskupom, pastorom, kňazom a laikom za množstvo ekumenických iniciatív, ktoré poznačili prípravu nášho stretnutia v Štrasburgu. Ďakujem arcibiskupovi Gralletovi, protestantskému biskupovi Fischerovi, pravoslávnemu kňazovi otcovi Vasilovi Iorgulescu, predsedovi Collangovi a arcibiskupovi Zollitschovi, ktorý k nám teraz prehovorí v mene ich piatich.

(Na konci modlitby): V budúcom roku sa budeme pýtať sami seba: Čo musíme urobiť pre to, aby bola cirkev viac spoločenstvom? Tak veľa ľudí, ktorí trpia stresom každodenného života, hľadá duchovnú útechu, žízni po vnútornom pokoji. Čo môžeme urobiť, aby skrze svoj život Cirkev umožnila, aby sa objavili pramene Evanjelia, ku ktorým môžu ľudia prísť a uhasiť svoj smäd?

Radi by sme videli, že sa začína rysovať tento obraz Cirkvi, obraz, ktorý brat Roger opísal slovami: „Keď Cirkev neúnavne počúva, uzdravuje a zmieruje, stáva sa tým, čo je v nej najžiarivejšie - spoločenstvom lásky, súcitu, útechy, čírym odrazom zmŕtvychvstalého Krista. Nikdy nie vzdialená, nikdy nie v obrane, oslobodená od každej prísnosti, môže Cirkev vyžarovať pokornú dôveru viery až do našich ľudských sŕdc.“

Nato aby sa Cirkev stále jasnejšie mohla stávať miestom prijatia a spoločenstva, nie je čas, aby sa urobili ďalšie konkrétne kroky zmierenia medzi odlúčenými kresťanmi? Zmierení kresťania umožňujú, aby hlas Evanjelia bol počuteľný oveľa jasnejšie, a to vo svete, ktorý potrebuje dôveru, aby sa pripravil na budúcnosť spravodlivosti a mieru.

V súčasnej dobe nám hrozí, že sa zastavíme pri obyčajnej tolerancii. Ale Kristus nás chce zjednotiť v jednom tele.

Takže chcel by som nájsť správne slová, aby som požiadal kresťanov z rôznych cirkví: neprišiel čas, kedy by sme mali mať odvahu sa zhromaždiť pod jednou strechou, bez toho, aby sme čakali, kým sa všetky teologické formulácie úplne zharmonizujú?

Nebolo by možné vyjadriť našu jednotu v Kristovi (ktorý nie je rozdelený) vo vedomí, že rozdiely, ktoré pretrvávajú v prejavoch viery, nás nerozdeľujú? Vždy budú existovať rozdiely: niektoré budú bežnými témami diskusie, iné môžu byť dokonca obohatením.

Robme s kresťanmi iných denominácií všetko, čo je možné robiť spoločne, nerobme nič bez toho, aby sme ostatných zobrali do úvahy.

Pre uľahčenie tohto, máme k dispozícii dve cesty. Prvá - v jednoduchej modlitbe, obracať sa spolu k živému Bohu. Druhá – schádzať sa spolu v službe najchudobnejším. Potom skutočne hlásame Evanjelium spolu!

To, že sa zhromaždíme pod jednou strechou, by nemalo v nás vyvolávať strach z toho, že by pravda Evanjelia mohla byť zriedená. Môžeme veriť Duchu Svätému. Nespájajme sa preto, aby sme boli silnejší, ale aby sme boli verní Kristovi, tichí a pokorní srdcom. Od neho sme sa naučili, že pravda sa stáva viditeľnou cez pokoru.

Neukázal nám pápež František cestu vpred poukázaním na to, že prioritou všetkých nás je ohlasovanie Božieho milosrdenstva skrze naše životy? Nepremeškajme vhodný okamih, ktorý sa ponúka sám, na vyjadrenie viditeľného spoločenstva všetkých, ktorí milujú Krista.

Hľadanie spôsobov, ako urobiť toto spoločenstvo okolo Krista viditeľnejším, bude cieľom zajtrajšieho zamyslenia. Budete sa zamýšľať na Ježišovými slovami: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi."

Hľadanie, ako urobiť toto spoločenstvo viditeľnejším, a tak sa ho uschopňovať tvoriť novú solidaritu medzi ľuďmi, bude aj cieľom našej púte dôvery počas budúceho roka. Ako bude táto púť pokračovať?

Ak nás rok 2013 urobil pozornejšími k mladým Ázijcom, nadchádzajúci rok 2014 nám umožní počúvať mládež Ameriky. Naša púť bude mať etapy na prelome apríla a mája v Texase a Mexiku a v októbri v Karibiku, kde budeme organizovať stretnutia v Dominikánskej republike, Haiti, Portoriku a na Kube.

Najbližšie Európske stretnutie sa bude konať od 29. decembra 2014 do 2. januára 2015.

— -

Brat Alois, Štrasburg, nedeľa večer, 29.decembra 2013

Dnes ste sa zamýšľali nad tým, ako vytvárať väzby priateľstva. Ale chceli by sme ísť ešte ďalej: ísť k zdroju tohto priateľstva. Tieto dni by potom mohli byť príležitosťou na prehĺbenie našej viery.

V evanjeliu, ktoré sme práve čítali, nás Kristus volá svojimi priateľmi. To znamená, že Boh nám svoju lásku ponúka neustále. Jeho láska je pri zdroji každej inej lásky, každého priateľstva. Naša viera v túto Božiu lásku nemôže zostať len neurčitým pocitom, ktorý by nás uspokojoval. Naša viera sa potrebuje stať dospelou vierou.

V našej snahe pochopiť Božiu lásku môžeme byť niekedy pokúšaní, aby sme sa vzdali, pretože sa cítime ohromení, alebo preto, že všetky naše sily sú pohltené organizáciou konkrétnych detailov našej existencie.

Viera nie je systém, ktorý by ponúkal vysvetlenie na všetko. Boh sa jednoducho nespráva tak, aby splnil naše očakávania, ani v našich životoch, ani vo svete. Takže v každom z nás môže súčasne s vierou existovať aj pochybnosť. Možno sa časom staneme citlivejšími k nezrozumiteľnosti Boha. To by nám nemalo naháňať strach!

Naopak, môže nás to viesť k tomu, aby sme za účelom nájsť zdroj dôvery v Boha, šli hlbšie. Skúsenosť s utrpením a zlyhania nás môžu viesť k hlbšej dôvere v Božiu lásku, ktorá je za všetkým, ktorá je mimo našej kontroly.

Ako môžeme nájsť túto dôveru? Pomáhajú nám dva prístupy. Prvým je byť pred Bohom ticho. Samozrejme môžeme v modlitbe, ako deti, vyjadriť naše prosby Bohu. Ale môžeme ísť ešte ďalej než to! Modlitba nie je len prosením o to či ono, ale otvorením seba samých Bohu v tichu nášho srdca, aby sme sa tak vložili pod jeho milujúci pohľad.

Ak nás Kristus volá svojimi priateľmi, je to preto, že Boh čaká na našu lásku. Áno, som krehký a nedokonalý, ale Boh prosí o lásku, ktorú mu vyjadrujem v mojej úbohej modlitbe.

Druhý prístup: pozerať sa na Krista, počúvať ho. Hoci bol Božím Synom, Ježiš zažil Božie mlčanie. Svojou smrťou a vzkriesením vzal na seba všetku tragédiu našich životov – naše zlyhania, naše chyby, našej násilie.

Aj v najtemnejšej noci Ježiš veril v Božiu lásku. Takže nás môže viesť – nie tak, aby sme boli ušetrení temnoty, ale aby s nami prešiel touto temnotou, uisťujúc nás o neviditeľnej prítomnosti Ducha Svätého.

A Božia láska prináša naplnenie do nášho života do tej miery, že ju odovzdávame ďalej ostatným. Zoberme vážne Kristove slová, o ktorých budete uvažovať zajtra ráno: „Milujte sa navzájom." A tie ďalšie slová: „Milujte svojich nepriateľov." Aká výzva! Ale aj aká sila!

Rozhodnime sa, že prijmeme Božiu lásku a že jej dovolíme, aby premenila náš život. Ak sa navzájom milujete, povedal Ježiš, každý spozná, že ste moji učeníci.

Včera večer som vám povedal, že nás Kristus vyzýva, aby sme rozšíriť naše priateľstvo na tých, ktorí sú okolo nás. Počas nedávnej púte, na ktorej som bol s niekoľkými bratmi v Ázii, sme sa stretli s kresťanmi, najmä mladými ľuďmi, ktorí sa pokúšajú byť takýmito svedkami priateľstva.

Vo väčšine ázijských krajín sú kresťania v menšine. Ale mnohí z nich sú kvasom pokoja a slobody v situáciách, do ktorých boli umiestnení. Videl som to v Mjanmarsku, v Indii, videl som to v Číne. Títo kresťania prinášajú slovo povzbudenia, ktoré by som vám chcel zdeliť.

V Kórei som si uvedomil utrpenie spôsobené rozdelením krajiny na dva štáty. Chce to odvahu, aby sa podnikli kroky k zmiereniu, a stále viac a viac ľudí má odvahu ich urobiť. V Severnej Kórei sme mohli iba zdieľať ticho tých, ktorí čakajú, aby sa veci zmenili. Modlime sa za obyvateľov tej krajiny!

— -

Brat Alois, Štrasburg, sobota večer 28. decembra 2013

Prišli sme do Štrasburgu ako pútnici pokoja a dôvery – v tomto meste, v tomto regióne Európy, ktorý je dnes symbolom zmierenia po hrozných vojnách 20. storočia.

Chceli by sme sa hneď poďakovať tým, ktorí nás vítajú. Aká úžasná pohostinnosť! Keď sa dnes večer vrátite do rodín, ktoré vás hostia, povedzte im to. Skutočnosť, že mladí cudzinci, ktorí prišli na stretnutie, boli všetci prijatí v rodinách na oboch stranách hranice, je znamením nádeje.

Práve sme počuli v čítaní z Evanjelia ako Ježiš povolal Leviho, aby ho nasledoval. Tento príbeh by nám mal byť výzvou. Levi sa rozhodol bez váhania nasledovať Ježiša. Potom vystrojil veľkú hostinu, ktorej sa zúčastnili rôzni ľudia.

Čo by sme chceli objaviť v týchto dňoch, je obraz tejto hostiny v Leviho dome. Odhodlaní nasledovať Ježiša, chápeme, že pri tomto stole je miesto pre všetkých, a tak pre každého z nás. Nie preto, že by sme boli hodní jeho volania, ale pretože on nás miluje. Ježiš dokonca dáva čestné miesto tým, ktorí sa zdajú byť ďaleko od Boha alebo ktorí sa cítia byť ďaleko od Boha.

Ježiš ponúka svoje priateľstvo všetkým. A to priateľstvo, aké nám Ježiš ukazuje, môžeme žiť tiež medzi sebou. Tí, ktorí milujú Krista, po celej zemi tvoria v jeho stopách veľkú komunitu priateľstva.

Vytvárať a utužovať komunitu priateľstva - nie je to niečo, čím môžu kresťania prispeť budúcnosti našej spoločnosti? Je toľko problémov, ktorým musíme čeliť: nezamestnanosť, neistota pracovných miest, priepasť medzi bohatými a chudobnými v každej krajine a medzi národmi, a s tým súvisiace zhoršovanie životného prostredia. Mnoho mladých ľudí by chcelo zmenu v ekonomickom systéme.

Je možné nájsť odpovede na tieto výzvy bez toho, aby sme najprv vytvárali väzby priateľstva? Kristus, skrze Ducha Svätého, nás pozýva zanechať ducha súperenia, ktorý so sebou prináša rozpory a krivdy, a stat sa tvorcami priateľstva, tvorcami pokoja.

Kristus nás volá k rozšíreniu nášho priateľstva. A my to môžeme urobiť veľmi jednoducho, tak ako to robil Ježiš, podelením sa o jedlo, návštevou, a najmä šírením odpustenia a dôvery vôkol nás. Po celý náš život môžeme byť pútnikmi dôvery.

Zajtra ráno budete o tom spolu rozjímať. V brožúrke k stretnutiu ste našli štyri podnety na rok 2014. Pomôžu vám v týchto dňoch, a potom aj keď sa vrátite domov do svojich krajín, hľadať viditeľnú jednotu, priateľstvo medzi všetkými tými, ktorí milujú Krista, teda tými, ktorí vkladajú svoju dôveru do Krista a navyše tými, ktorí chcú byť svedkami priateľstva vo svete.

Printed from: http://www.taize.fr/sk_article16296.html - 16 October 2018
Copyright © 2018 - Ateliers et Presses de Taizé, Taizé Community, 71250 France