Je tu nedostatočná hygiena, ktorá sa prejavuje mnohými chorobami, nezamestnanosť, ktorej výsledkom je neistota života, naliehavé problémy v súvislosti so vzdelávaním, nezmieňujúc AIDS a nárast celkového nebezpečia. A sú tu ľudia, ktorí majú veľmi malé možnosti, ako tomu všetkému čeliť. Svetoznáma solidarita veľkej Africkej rodiny je v troskách. Najmä v mestách sa tradičná spoločnosť už celkom rozpadla , sociláne väzby sú úplne roztrieštené a starý štýl ’prosperujúceho štátu chudobných’ viac neexistuje.
Len byť tam
Ľudia sa nás často pýtajú, "Tak čo tu robíte?" Odpoveďou je obyčajná forma pozdravu v najpoužívanejšom jazyku Dakaru- vo wolofe. Keď niekoho pozdravíte, pýtate sa "Čo robíš?" Je to zvláštna otázka, akýsi veľmi západný spôsob informácie, akoby mal byť ktosi definovaný tým, čo robí. Našťastie, odpoveď je omnoho africkejšia, "Tu som", alebo niekedy, "Tu som, to je všetko." To nás navracia späť. Ak by som tu nebol, nič by som nerobil, dokonca by sme sa ani nestretli! Takže keď sa nás ľudia pýtajú, čo robíme v tejto oblasti, môžeme odpovedať, "Sme tu!"
A to nie je malá vec, byť tu, skutočne prítomní v živote tejto oblasti, modliac sa, pracujúc, neustále v dome prijímajúc ľudí a popritom, aj po toľkých rokoch zostať cudzincami často zmätenými náturou, ktorú chápeme len čiastočne. Tomu však predchádza radostné zdieľanie sa. A nie je maličkosťou neustále pokračovať, vytrvať za chvenia hluku, reproduktorov, vôní a pachov, komárov, horúčosti, prachu, odstávok vody a elektriny, neistým cestovaním, atď...
Tu sme, robiac to, čo vieme robiť - modliť sa, pracovať na živobytie, prijímať, zdieľať. A neustále, veci sa hýbu, aby sme sa pokúsili s nimi zaobchádzať podľa možností, charizmy, ktorú každý máme: bez ilúzií o vlastných schopnostiach zmeniť život týchto zástupov ľudí.
Vzdelávanie
S deťmi je možné všeličo. Vždy sú rýchlejšie v tom, aby vás prijali, aby nadšene ragovali na nejaké odporúčanie. Tie, čo navštevujú verejnú školu v oblasti, trpia niekoľkými nedostatkami ako- preplnené triedy, ranné a večerné tlačenice, systematické bifľovanie (učenie naspamäť a hlasné recitovanie na hodinách v štýle Koránu). Úbohí učitelia sú prepnutí, nútení používať donucovacie prostriedky na udržanie disciplíny. Všetci študenti prechádzajú do vyššieho ročníka len preto, aby uvoľnili miesto ďalšej hromade detí. Výsledkom je, že na konci základného vzdelania sa mnohí objavia v skutočnosti negramotnej pre zamestnanie, ktorá sa stáva veľmi naliehavou.
Vo voľných hodinách im v našom dome sprostredkúvame aktivity navrhnuté tak, aby ich povzbudzovali k uvedomovaniu, tvorivosti a pozorovaniu. Tieto deti nikdy nedržali v ruke pastelku, či nožnice, nikdy nepozorovali kvet, či motýľa, ktorý sa vyliahne z kukly. Prakticky nikdy nevyšli von z oblasti; niektoré z nich nikdy nevideli more, hoci Dakar je postavený na polostrove! Je možné toľko objaviť, rozmer pozorovať, prístup nechať sa učiť vo svete plnom stresu, v ktorom reakcie bývajú často výbušné.
Je toho dosť, čo možno robiť aj medzi mladými, ktorí majú sklony vzdávať sa budúcnosti, pretože sa zdá byť zatvorená. Povzbudzovať ich, pozvať, aby dohliadali na deti a tak objavili, že môžu niečo robiť, podporovať ich v štúdiu, ponúknuť im knihy na čítanie, tiché miesto na učenie, keďže doma často nenachádzajú ticho ba ani svetlo.
Pár z nich bolo schopných začať pracovať v našom dome, vyrábali puzzle alebo iné hračky. Takéto predmety sa predajú, zvyčajne do zahraničia a príjem postačí vykryť štúdium a vyriešiť rozličné rodinné ťažkosti.
Táto možnosť je ponúknutá aj istému počtu mladých žien a matiek pochádzajúcich z oblasti. Začali učením sa patch-worku, prísnou školou presnosti, a niektoré tak dokážu vyrobiť prikrývky, bábiky, textilné zvieratká, atď. Všetky podstupujú ťažký boj vytrvalosti, pravidelnosti, akéhosi štandardu a kvality.
Pomoc
Všade okolo nás existujú rodinné problémy; bábätká zanedbávané neznalými matkami, ktoré nie sú schopné ustriehnuť ani základnú pravidelnú starostlivosť, ľudia, ktorých život opustil zranených, ku koncu každého mesiaca absolútny nedostatok peňazí ... nehovoriac o množstve rôznych podvodníkov. Nemôžeme robiť všetko, musíme si voliť.
Najmä preto, že chceme byť takisto prítomní aj za hranicami tejto obalsti. Sme zainteresovaní aj v projektoch s utečencami, väzňami, chorými, ako aj s mladými žobrákmi zo školy Koránu. Podporujeme vytvorenie neformálnych ľudových škôl v odľahlých oblastiach ako náhradu za slabiny vo verejnom vzdelávacom systéme. Tiež je tu naša účasť na živote miestnej cirkvi, ako sú modlitby organizované vo viacerých farnostiach, návšetvy ostatných častí krajiny ako aj iných krajín naokolo. V tomto neexistujú obmedzenia.
Ale ako môžeme pomôcť? To je vždy veľká otázka. Ako môžeme podporiť, umožniť niečo tomuto alebo tamtomu alebo ho postaviť a udržať na vlastných, len jemne postrčiť, nič viac. Ak "pomáhame" paralyzujeme ich, ľudia sa stávajú našimi klientmi, príživníkmi. Sú tu tí, ktorí nič lepšie nehľadajú. Neprestajne by sme potrebovali výnimočnú citlivosť a schopnosť rozlišovať, aby sme konali len to, čo je potrebné, ani príliš málo, ani príliš veľa. Možno sa nám to niekedy podarí.
Podobenstvo
Popritom sa nemôžeme nechať zjesť zaživa. Potrebujeme "byť tam" skutočne prítomní, v dome, ktorý je naplnený pokojom, nie taký, kde sme vždy zaneprázdnení alebo v koncoch. Prioritou zostáva budovanie živého spoločenstva, bez ktorého by sme neboli ničm. To zo všetkého najdôležitejšie je vždy v prvom rade znak, ktorý môžeme dať ako skupina mužov, ktorí sú navzájom veľmi odlišní národnosťou, náboženským pôvodom a vekom nielen schopnosťou spolu žiť, ale ktorí kvalitou pozornosti jeden voči druhému a bratským životom otvárajú priestor, kde druhí môžu prísť, aby uhasili svoj smäd. Muži, ktorí sú tu spolu, pretože prijali to isté Kristovo volanie.
Islám
Tak ako v každej časti Senegalu, vačšina našich susedov sú moslimovia, hoci i kresťanská menšina je pomerne silná. V dnešnom komplikovanom svete nie je celkom samozrejmosťou žiť v oblasti, ktorá je z 90% moslimská. Ale môže to byť krásne. Samozrejme, najprv sme museli začať len s pozorovaním. "Kto sú títo ’toutabi’ (Európania), ktorí prišli, aby medzi nami žili? Čo sú zač, keď sa starajú o naše deti? Neskúšajú, aby konvertovali? Ako to robili aj ostatní."
Trvalo istý čas získať si dôveru rodičov, najmä tých, ktorí sú akýmisi "piliermi mešity" a dozerajú na celú oblasť. Slová nemajú zmysel, v takomto prostredí nič neznamenajú. Iba pravdivo nezaujaté skutky, vytrvalé v postoji rešpektovania náboženstva druhých dovolili, že jedného dňa nám venovali dôveru, a aj tí najodmeranejší svojim deťom povolili prísť do nášho domu. Predtým sami prekročili jeho prah.
Čo znamená žiť dnes uprostred moslimského obyvateľstva? Predovšetkým pozerať na týchto veriacich spôsobom, aby sme v nich spoznali Božie konanie, ktoré uznáva hodnotu ich viery, obdivuje autentickosť ich modlitby. A potom ukázať tvár cirkvi, ktorá nie je arogantná, tvár, na ktorej sa možno zablyslo čosi z Kristovho života v tých, v ktorých žije.
Dosiaľ sme nedospeli do fázy medzi-náboženského dialógu. Tí, čo žijú okolo sú jednoduchí ľudia, často s malým vzdelaním, ale s vierou. Máme tu nádherné priateľstvá, ktoré medzi niektorými vyrástli, v ktorých niekedy rezonuje naša spoločná príslušnosť , že sme Abrahámovými potomkami. Spoločne sa učíme vzájomnej dôvere, odzbrojujúc tvrdohlavé predsudky na oboch stranách, pripravujúc sa na deň, keď sa veci pohnú vpred.
Pomáhame tiež miestnym kresťanom, ktorí sú na tom vo vzťahu k svojim moslimským príbuzným vcelku dobre, aby prekonali isté obavy, nepochopenia, ktoré sú spoločné pre obe strany. Senegal, ktorý je v podstate unikátnym štátom pokojných vzťahov medzi dvoma náboženstvami, by mohol ísť omnoho ďalej.
Deti
Najpozoruhodnejším prameňom šťastia v tomto dobrodružstve bratského spolužitia v Dakare sú deti. Ich vernosť, náklonnosť, nadšenie; zaiste veria, že im pomáhame a to by mohla byť tak trochu pravda. Ale ak by vedeli, ako veľmi pomáhajú ony nám, zaiste by boli prekvapené.
Afrika je v súčasnosti plná problémov, ktoré zatieňujú hrozivé mračná a myšlienky na budúcnosť často vyvolávajú skutočnú paniku. Ale žiť vo víchre detí plných energie a pružnosti, ktoré sa postavia na nohy len čo spadli nám znemožňuje nechať sa naozaj odradiť. Znovu zapaľujú našu nádej.
Modlitba
Každý večer prichádzajú miestni kresťania, obzvlášť deti, ale tiež mladí ľudia a niekoľko žien, aby sa s nami modlili. Deti prídu vždy ako prvé, teda často modlitbu pripravujú. Naša kaplnka je malá a večer je tam veľmi dusno, a tak zariaďujeme vnútorné nádvorie domu, s deťmi rozťahujeme matrace, prinášame stolčeky, knihy, sviečky, ikony. Vytvárame tu nádhernú kaplnku, ktorej strop zdobia hviezdy... pretkávajú netopiere a ozvučuje bzukot komárov.
Niektoré z detí nevynechajú jediný deň a spievajú od srdca. V priebehu rokov sa piesne z Taizé preložené do jazyka wolof zľahka zmenili na rytmus tam-tamov; štýl opakovania presne zapadá do miestnej kultúry. Počas chvíľ ticha našu modlitbu zaplavuje život celej oblasti, s pokrikmi, hlukom, zvolaniami z modlitieb z mešít. Niekedy dieťa zaspieva sólo, celkom samo, a nám tak otvára bránu raja.
V súčasnosti nás v malej Dakarskej komunite žije 7 bratov.