TAIZÉ

Stretnutie v Kalkate

„Po ceste dôvery k budúcnosti plnej pokoja“

 
Na stretnutí sa zhromaždilo 6000 mladých ľudí zo všetkých regiónov Indie a 37 krajín Ázie, Európy a Ameriky. Jeho zámerom bolo spoločne hľadať Boha a podporiť mladých v ich túžbe po angažovaní sa v Cirkvi a spoločnosti. Téma stretnutia znela: „Po ceste dôvery k budúcnosti plnej pokoja“.

Mesto Kalkata je veľmi blízke srdciam bratov z Taizé. Pred tridsiatimi rokmi, keď sa ešte volalo Calcutta, tam brat Roger prišiel prvýkrát a žil nejaký čas v chudobnej štvrti neďaleko domu Matky Terezy. V roku 1997 sa tam vrátil na pohreb Matky Terezy a napriek zármutku ho naplnila radosť, že opäť môže byť na tom mieste.

Počas niekoľkých mesiacov bratia z Taizé pripravovali stretnutie spolu s mladými z približne dvadsiatich farností a miestnych komunít v Kalkate. Komunita z Taizé bola pozvaná Komisiou pre mladých pri Konferencii biskupov Indie a úzko spolupracovala s Kalkatskou katolíckou arcidiecézou, ako aj s Evanjelickou cirkvou Severnej Indie.

Tu vám prinášame niekoľko postrehov zo stretnutia zapisovaných deň po dni:

Streda 4. októbra: Posledné prípravy

Slávnosti „Durga Puja“, hinduistické oslavy ktoré sa zachovávajú najmä v Bengálsku a Kalkate, sa preťahujú v tejto obrovskej metropole. V pondelok večer boli sochy bohyne prenesené k rieke Hoogli a vhodené do vody. Každý deň, keď sa zvečerieva, počuť hudbu a tanec a po celom meste vidno provizórne chrámy, niektoré celkom obyčajné, iné starostlivo vypracované, zhotovené na oslavy, aby sa každá štvrť mohla zúčastniť na rituáloch.

V moslimských štvrtiach rodiny spolu večerajú každý večer pri západe slnka na ukončenie celodenného pôstu, ktorý dodržiavajú počas Ramadánu. Pôst celkom vzdialený predstavám na Západe. Radosť je hmatateľná, ako sa obdobie dažďov chýli ku koncu.

Na ihrisku Školy dona Bosca, neďaleko Park Cirkus, stojí iný provizórny modlitebný stan či „shamiana“. Bude centrálnym miestom modlitieb a stretnutí medzi 5. a 9. októbrom počas stretnutia na Púti dôvery. Shamiana, postavená tradičnými metódami z bambusových tyčí prikrytých farebnými celtami, bude dosť veľká pre niekoľko stoviek mladých, ktorí prídu do mesta na stretnutie.

V Škole dona Bosca sú v plnom prúde posledné prípravy. Nápisy v rôznych jazykoch, ázijských i európskych, označujú halu ticha, miestnosť pre novinárov a miesto, kde sa bude vydávať jedlo. Konečne je vytlačený program stretnutia. Z pestro pomaľovaných nákladných áut sa vykladá množstvo terakotových kvetináčov, do ktorých sa zasadia kríky a zeleň na výzdobu improvizovaného oltára v shamiane.

Včera večer sa mladí, ktorí už pricestovali, stretli s bratmi a dobrovoľníkmi na modlitbe v Bishop’s College, teologickom kolégiu cirkvi Severnej Indie. Známe spevy z Taizé sa spievali v hindčine a bengálčine. Boli tu skupiny z Pakistanu a Bangladéša, zo Singapúru a Filipín, ako aj Indovia z mnohých štátov od Tamil Nandu a Keraly, po Manipur a Haryana. Prišli tiež mladí z Lotyšska, Španielska, Luxemburska a Talianska.

Brat Alois, ktorý práve prišiel do Kalkaty po návšteve bratov z Taizé žijúcich v Bangladéši, vyjadril radosť zo stretnutia a spoločnej modlitby v tomto meste, kde kresťania sú menšinou, ale vždy veľmi jasným a viditeľným spôsobom vydávali svedectvo o srdci evanjelia.

Dnes popoludní dobrovoľníci pripravia všetko pre tých, ktorí zajtra pricestujú. Zavčasu ráno budú na železničných staniciach Howrah a Sealdah v centre mesta. Pri týchto staniciach budú prvé miesta príjmu. Odtiaľ budú účastníci nasmerovaní do dvanástich centier príjmu, z ktorých každé pozostáva z niekoľkých farností, ktoré sa cez minulé mesiace pripravovali na prijatie pútnikov. Takto počas nasledujúcich 5 dní budú môcť mladí z celej Indie i z ďalších 35 krajín spoznať niečo o živote kresťanov v Kalkate.

Štvrtok 5. októbra: Príchod

Dnes skoro ráno uprostred bežnej tlačenice ľudí na stanici Howrah pricestovali do Kalkaty nočnými vlakmi skupiny mladých zo všetkých kútov Indie. Tímy mladých dobrovoľníkov z Kalkaty ich od vlakov odprevadili k farnosti sv. Alojza, kde ich druhí privítajú.

Toľko usmiatych tvárí, toľko pútnikov šťastných, že dosiahli svoj cieľ. Jasne im vysvetlili program stretnutia – „toto nie je schôdza, ale čas pre duchovné hľadanie a modlitbu,“ ako to vyjadril jeden mladý dobrovoľník. Po raňajkách – vajíčko, chapattis a horúci čaj – sa skupiny rozdelili na menšie podskupiny, ktoré boli poslané do niektorého z dvanástich centier príjmu. Autobusy ich previezli cez hustú premávku v centre mesta.

Keď dorazili do centra príjmu, prípravný tím našiel pre nich miesta v rodinách alebo okolitých školách. Do farnosti Krista Kráľa neďaleko Park Cirkus prišla skupina z Thajska priamo zo stanice Sealdah. Toto centrum prijímalo aj mladých zo Španielska, Poľska a Talianska a niektorých štátov Indie. Vidieť nápis „príjem“ v toľkých jazykoch a toľkých písmach bolo ako obdivuhodný znak univerzálnosti toho, čo tu počas týchto dní budeme prežívať.

V Škole dona Bosca prebiehali posledné prípravy na večernú modlitbu v shamiane. Spevácky zbor pozostávajúci z mladých z Bangladéša a rôznych častí Indie nacvičoval „bhajany“, tradičné opakujúce sa spevy, ktoré často spievajú kresťania v južnej Ázii, ako aj spevy z Taizé v hindčine a bengálčine. Ako odlišne zneli doprevádzané tablami (párom malých ručných bubnov) a malými cimbalmi!

Dnes večer počas večernej modlitby sa brat Alois krátko prihovorí. „Toto je deň, ktorý učinil Pán! Plesajme a radujme sa v ňom,“ budú jeho úvodné slová. Áno, je tu radosť v uvedomení si, že Kristus nás všetkých zjednocuje v ňom, ako časť jednej ľudskej rodiny.

Piatok 6. októbra: Dôvera

Včera pricestovalo o 800 ľudí viac ako sme očakávali! Niektorí prišli veľmi neskoro, čo znamenalo dlhý deň pre prijímajúcich, ale pre každého sa našlo miesto.

V Škole dona Bosca bola dnes dopoludnia taká slávnostná nálada medzi mladými, keď sa vrátili po ich prvých stretnutiach na miestach príjmu v meste! Je neuveriteľné vidieť tú radosť na tvárach ľudí! Hoci väčšina účastníkov je z Indie, rôznorodosť jazykov a výzorov pomáha pochopiť, že v modlitbe a hľadaní našich spoločných koreňov v evanjeliu sme jednou ľudskou rodinou. Odrazu je každý na tej istej úrovni. Už nie je Východ či Západ, Sever či Juh.

Všetci hovoria o kráse modlitby. Dokonca už včera večer sa ľudia pomaly zapájali do spevu bhajan i spevov z Taizé. Jednoduchú stavbu shamiana naplnila krása vyjadrujúca našu túžbu po Bohu a zároveň našu oslavu jeho prítomnosti medzi nami. V spôsobe spevu Indov akoby bolo čosi, čo človeku umožní s ľahkosťou vstúpiť do modlitby. Nie je to len novosť počutého, ale jasné pochopenie aktu chvály, ktorá vychádza z duše.

Po poludňajšej modlitbe sa podával obed. Všetku stravu varí a pripravuje na mieste vo veľkých oceľových hrncoch na plynových horákoch celý tím kuchárov. Ryža s nie príliš korenenou omáčkou a vajíčkom alebo zeleninou sa rozdáva na plastových podnosoch, k tomu banán alebo jablko. A je to naozaj dobré! Nijaké celofánové obaly, s ktorými by bolo treba zápasiť. Nijaké nože alebo vidličky, ale sú tu lyžice pre tých, ktorí chcú. No väčšina je jednoducho prstami, ktoré si predtým poriadne umyli, ako väčšina Indov. Pohľad na mladých Európanov, ktorí sa o to pokúšali, bol veru zábavný! Potom sa podnosy poumývajú a sú pripravené pre ďalšie použitie pri večeri. Nič sa nevyhodí, nevyjde nazmar.

O 17 hod. mohli ľudia navštíviť rôzne workshopy. Po shamianou sa mladí zo Západného Bengálska podelili s nami o niečo zo svojich tradícií a kultúry. V aule dvaja bratia z Taizé viedli zamyslenie o modlitbe. V posluchárni mnohí prišli na stretnutie o „dialógu života medzi ľuďmi rôznych náboženstiev“. Zazneli mnohé svedectvá o spoločnom stretávaní, jednaní a uvažovaní. Bolo cítiť, že v Indii je toto skutočne spôsob života. Pre väčšinu ľudí je denný kontakt s ľuďmi inej viery realitou. Bariéry existujú, ale tým úžasným je tradícia tolerancie, rešpektu a spolupráce.

Dnes večer, ako každý piatok v Taizé, bude modlitba okolo kríža. Tušíme, že to bude veľmi silný moment.

Sobota 7. októbra: Pokoj

Je naozaj ťažké slovami vyjadriť nádheru modlitieb tu v Kalkate. Tichý tlkot srdca uprostred ruchu mestského života. „Prabhu hamari vinati sun,“ spievame všetci v hindčine – Pane, vypočuj našu modlitbu – ako odpoveď na prosby, ktorá sa javí ako ohnivý stĺp dvíhajúci sa k Bohu.

Včerajšia modlitba okolo kríža pokračovala veľmi dlho. Dokonca ani skutočnosť, že večera bola hneď po nej, neodradila ľudí od trpezlivého čakania, kým na nich príde rad položiť čelo na ikonu kríža, aby takýmto spôsobom seba i svoje bremená zverili Kristovi. Pre veľmi mnohých mladých, ktorí sa zúčastňujú stretnutia, je to ich prvý kontakt s Taizé, no je udivujúce, ako jednoducho a ľahko vstupujú do modlitby.

Sestra Nirmala, generálna predstavená Misionárok lásky, bola tiež prítomná a prišla sa modliť ku krížu. Každý večer prichádza mnoho jej sestier na modlitbu. Brat Alois hovoril o pute, ktoré spájalo Brata Rogera a Matku Terezu a o svojej vďačnosti, že toto puto pretrváva.

Keď prechádzate areálom Školy dona Bosca, stretnete veľa rozličných ľudí. Jeden mladý muž z Andamanských ostrovov rozprával, ako na Vianoce 20004 odišiel zo svojej dediny a sviatky trávil s rodičmi v hlavnom meste Port Blair. Nasledujúci deň ostrov zasiahla tsunami. Keď sa vrátil do ich dediny, mnohí z jeho priateľov už nežili. Sestra z Nepálu hovorí o skupine 35 mladých, ktorých priviedla na stretnutie. Len dvaja z nich boli už aj predtým mimo ich dediny. Mladá žena zo Švajčiarska rozpráva o tom, ako ju prijali v dedinke severne od Kalkaty, kde trávila program pred stretnutím. Plachosť prvých dní sa pominula – teraz sa ľudia slobodne pripoja, delia sa o svoje príbehy, otázky i radosti.

Dnešná téma je „pokoj“ a text pre malé skupinky popoludní je z Jeremiáša 29, 11 – 14: „Ja poznám zámer, ktorý mám s vami – hovorí Pán. Sú to myšlienky pokoja a nie súženia: dám vám budúcnosť a nádej.“ Naše spoločné stretnutie počas týchto dní, zdá sa, stelesňuje tieto slová. Ako to, že sme takí rozdielni, a predsa môžeme byť ako jeden? Ako môžeme túto víziu udržať živú v našich srdciach?

Jeden z workshopov dnes popoludní bude o odkaze Rabíndranátha Thákura, veľkého bengálskeho básnika minulého storočia, a jeho dôvere v ľudskosť. Vracajú sa k nemu mnohí v Indii a Bangladéši, bez ohľadu na svoje náboženstvo alebo pôvod. Jeho poézia sa dotýka hľadania a zmyslu pre zázrak prítomný v každom človeku.

Dnes večer bude shamiana osvetlená 6000 sviečkami, pretože slávime Kristovo zmŕtvychvstanie. Preto sme tu.

Nedeľa 8. októbra: Nádej

Jedným z veľmi dôležitých aspektov stretnutia sú návštevy na miestach nádeje. Ankur Kala je združenie pre ženy z veľmi biednych pomerov, ktoré často musia vychovávať svoje deti samy. V prvom roku ženy dostávajú malú mzdu a naučia ich ručným prácam ako tkanie či šitie. Počas druhého roka sa ich mzda zvyšuje a združenie predáva, čo vyrobia. Tretí rok už nedostávajú stálu mzdu, ale sú platené podľa toho, čo vyrobia a predajú. Mnohé zo žien dosiahnu tretí rok a dokonca si dokážu otvoriť vlastný maloobchod. Združenie vedú kresťanské ženy, ale väčšina členiek sú Hindky. Je to dobrý príklad toho, ako služba chudobným môže pomôcť prekonávať bariéry, ktoré tak často existujú medzi rôznymi náboženstvami.

Loretské sestry spravujú útulok pre deti z ulice neďaleko stanice Sealdah. Organizujú aj výučbu pre tieto deti. Takýmto spôsobom majú deti, čo nič nevlastnia, väčšiu šancu nájsť si cestu v živote. Chudoba a mizéria sú v Kalkate veľmi viditeľné. Nie je nezvyčajné, že kráčate po chodníku a v tom si zrazu uvedomíte, že kráčate po priestore, ktorý slúži ako niečia spálňa, obývačka a kuchyňa... Vidieť, ako sa niektorí ľudia snažia urobiť všetko pre to, aby zmiernili utrpenie svojich biednych blížnych, je rovnako zahanbujúce, ako aj výzva, aby sme my urobili to málo, čo môžeme.

Dnes popoludní sa účastníci stretnú s ľuďmi zo svojej krajiny. Indovia sa stretnú spolu pod shamianou. Nestáva sa veľmi často, aby sa zišlo spolu také množstvo mládeže zo všetkých štátov Indie. Otázka pre nich bude rovnaká ako pre ostatných: Ako môžeme pokračovať po našej skúsenosti v Kalkate?

Pri večernej modlitbe bude brat Alois hovoriť o ikone priateľstva, ktorá pochádza z Egypta, a ako nám ukazuje priateľstvo Boha ku každému z nás. Ikona, v Taizé veľmi známa, zobrazuje Ježiša s rukou položenou na ramene priateľa. Obaja sa dívajú dopredu. Je to nádherný obraz Krista, ktorý kráča s každým z nás a ponúka nám priateľstvo.

Kópie tejto ikony dostanú mladí z každého regiónu Indie a tiež niekto z každej krajiny, ktorá je tu zastúpená, aby im pomohla pokračovať v púti dôvery po návrate domov. Ikonu môžu zaniesť do domova pre starých ľudí či do nemocnice a modliť sa tam spolu s ľuďmi, ktorí nemôžu zájsť do kostola, alebo na stretnutie mladých z ich okolia, či jednoducho do farnosti na druhom konci mesta, ktorú nenavštevujeme veľmi často... Aké úžasné by bolo, keby sa tí, čo sa vrátia z Kalkaty, dokázali podeliť s druhými o tohto ducha púte!

Zajtra bude v Západnom Bengálsku bandh, generálny štrajk, od šiestej ráno do šiestej večer a iste spôsobí komplikácie tým, ktorí budú odchádzať...

Pondelok 9. októbra: Pokračovať po návrate domov

Kvôli štrajku museli niektorí účastníci stretnutia odcestovať už včera večer. Niektorí z tých, čo mali zabezpečené letenky na dnes, prenocovali v škole neďaleko letiska. Tieto ťažkosti v poslednej chvíli však neubrali nič z radosti minulých dní. Bol to výnimočný čas strávený spolu. Zdá sa, že každý je veľmi vďačný za pohostinnosť, ktorej sa mu dostalo, za starostlivo naplánovaný dopoludňajší program v centrách príjmu i za workshopy a modlitby v Škole dona Bosca.

Bolo zaujímavé počúvať mladých Európanov na včerajších stretnutiach podľa krajín. Mnohí z nich pricestovali do Kalkaty približne týždeň pred začiatkom stretnutia a boli vyslaní do okolitých dedín, kde bývali v rodinách a zúčastňovali sa na živote cirkvi. Jedno dievča rozprávalo, ako ochorelo a ako sa jej dotkla starostlivosť, ktorú jej poskytli jej hostitelia, aj keď trvalo nejaký čas, kým dokázala prijať ich tradičné liečivé prostriedky! „Musíme sa znova a znova učiť dôverovať ľuďom, a hoci táto skúsenosť nebola ľahká, pomohla mi zapamätať si, že ľudia sú vo svojej podstate milí, starostliví a dobrosrdeční.“

Dvaja Pakistánci zo štátu Sind hovorili o radosti, ktorú zažili pri rozhovore v malých skupinách na popoludňajších spoločných stretnutiach. Odrazu sa ocitli v tej istej skupine ako Pandžábčania z Indie. Keď sa India delila, Pandžáb sa rozdelil medzi Indiu a Pakistan, čím sa vytvorili štáty Pandžáb a Sind. Príležitosť stretnúť sa majú len zriedkakedy. No práve takéto malé stretnutia nám pomáhajú porozumieť, prečo sme prišli do Kalkaty.

A tak púť dôvery pokračuje – až za niekoľko týždňov a mesiacov úplne pochopíme, čo sme tu zažili počas týchto pár dní.