TAIZÉ

List 2006

Nedopísaný list

 
Popoludní pred svojou smrťou 16. augusta si brat Roger zavolal jedného brata a povedal mu: „Dobre zapíš tieto slová!“ Nasledovalo dlhé ticho, počas ktorého sa snažil sformulovať myšlienku. Potom začal: „Natoľko, ako naša komunita vytvára v ľudskej rodine možnosti rozširovať....“ A zastavil sa, únava mu zabránila dokončiť vetu.

V týchto slovách opäť nachádzame vášnivú túžbu, ktorá v ňom žila aj v jeho vysokom veku. Čo mienil tým „rozširovať“? Pravdepodobne chcel povedať: urobiť všetko preto, aby sa pre každého stala viditeľnejšou láska, ktorú Boh má pre všetkých ľudí bez výnimky, pre všetky národy. Želal si, aby naša malá komunita vynášala na svetlo toto tajomstvo svojím životom, v pokornej angažovanosti s druhými. My bratia by sme teda chceli prijať túto výzvu spolu so všetkými ľuďmi na celom svete, ktorí sa zasadzujú za pokoj.

Počas týždňov pred svojou smrťou brat Roger začal premýšľať o liste, ktorý vyjde na stretnutí v Miláne. Určil isté témy i niektoré zo svojich textov, ku ktorým sa chcel vrátiť a nanovo ich prepracovať. Zozbierali sme ich také, aké boli v tej chvíli, aby sme zostavili tento „Nedopísaný list“, ktorý bol preložený do 57 jazykov. Je ako posledné slovo brata Rogera, ktoré nám pomôže napredovať po ceste, kde Boh rozširuje naše kroky, „dáva voľnosť našim krokom“ (Žalm 18, 37).

Pri rozjímaní nad týmto nedopísaným listom na stretnutiach, ktoré sa budú konať počas roka 2006 týždeň čo týždeň v Taizé alebo na iných miestach, na rôznych kontinentoch, bude môcť každý hľadať spôsob, ako ho dopíše svojím vlastným životom.

brat Alois

„Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ [1] – aký je ten pokoj, ktorý dáva Boh?

Je to predovšetkým vnútorný pokoj, pokoj srdca. Dovoľuje nám dívať sa na svet pohľadom plným nádeje, dokonca aj vtedy, keď je často trieštený násilím a konfliktmi.

Tento Boží pokoj nám tiež pomáha, aby sme mohli prispievať, celkom skromne, k budovaniu pokoja tam, kde je ohrozený.

Svet preto tak naliehavo potrebuje pokoj, aby mohlo byť zmierňované utrpenie, zvlášť preto, aby deti dneška ani zajtrajška neprežívali strach a neistotu.

Svätý Ján vo svojom Evanjeliu s ohromujúcou intuíciou vyjadruje troma slovami kto je Boh: „Boh je láska.“ [2] Keď pochopíme aspoň tieto tri slová, dostaneme sa ďaleko, veľmi ďaleko.

Čo nás na týchto slovách upútava? Jasná istota, ktorú v nich nachádzame: Boh neposlal Krista na zem, aby niekoho odsúdil, ale aby každý človek vedel, že je milovaný a mohol nájsť cestu spoločenstva s Bohom.

Prečo sa však niektorých dotkne úžas lásky, alebo sú ním dokonca naplnení, a vedia, že sú milovaní? Prečo iní majú dojem, že si ich druhí málo vážia?

Kiež by každý pochopil, že Boh nás sprevádza aj v našej bezodnej samote! Každému hovorí: „Si drahý v mojich očiach, si pre mňa vzácny a milujem ťa.“ [3] Áno, Boh môže iba dávať svoju lásku, v tom je celé Evanjelium.

Boh od nás očakáva a ponúka nám, aby sme jednoducho prijímali jeho nekonečné milosrdenstvo.

Zavše neveľmi chápeme, že Boh nás miluje. Ale keď objavíme, že jeho láska je predovšetkým odpustenie, naše srdce sa upokojí a dokonca zmení.

A odrazu sme schopní v Bohu zabudnúť na to, čo ťaží srdce. Tu je prameň, kde znovu nájdeme sviežosť nadšenia.

Chápeme to dostatočne? Boh nám natoľko dôveruje, že každého z nás volá. K čomu nás volá? Pozýva nás milovať, ako on miluje nás. Niet hlbšej lásky, ako darovať seba samého pre Boha a pre druhých.

Kto žije z Boha, rozhoduje sa milovať. A srdce rozhodnuté milovať môže vyžarovať bezhraničnú dobrotu. [4]

Život toho, kto sa snaží milovať v dôvere, sa naplní tichou krásou.

Keď sa rozhodneme milovať a povedať to svojím životom, ocitneme sa pred jednou z najzávažnejších otázok: Ako zmierniť bolesť a utrpenie druhých, ktorí sú blízko alebo ďaleko?

Čo však znamená milovať? Znamená to zdieľať utrpenie tých, s ktorými sa najhoršie zaobchádza? Áno.

Znamená to mať nekonečnú dobrotu srdca a s nezištnosťou zabúdať na seba samého pre druhých? Áno, zaiste.

A znovu: Čo znamená milovať? Milovať znamená odpúšťať, žiť zmierení. [5] A zmieriť sa, to je vždy jar duše.

V malej horskej dedinke, kde som sa narodil, bývala neďaleko nás početná veľmi chudobná rodina. Ich matka zomrela. Jedno z detí, trochu mladšie ako ja, často prichádzalo k nám. Milovalo moju matku, akoby bola jeho vlastná. Jedného dňa sa dozvedelo, že opustia dedinu a nebolo preň ľahké odísť. Ako utešiť päť- či šesťročné dieťa? Bolo to, akoby nemalo nadhľad potrebný na pochopenie takéhoto odlúčenia.

Krátko pred svojou smrťou Kristus uisťuje svojich, že dostanú útechu. Zošle im Ducha Svätého, ktorý pre nich bude oporou i tešiteľom a navždy zostane s nimi. [6]

On v srdci každého aj dnes šepká: „Nikdy ťa nenechám samého, pošlem ti Svätého Ducha. Dokonca aj keď si na dne beznádeje, ja som blízko pri tebe.“

Prijať útechu Ducha Svätého znamená v tichu a pokoji sa mu odovzdať. A keď na nás raz doľahnú ťažké udalosti, bude možné cez ne prejsť.

Sme takí krehkí, že potrebujeme útechu?

Všetkým sa nám stáva, že sme otrasení osobnou skúškou či utrpením druhých. Môže to až podlomiť vieru a zahasiť nádej. Znova nájsť dôveru viery a pokoj srdca si niekedy vyžaduje mať trpezlivosť so sebou samým.

Jestvuje bolesť, ktorá mimoriadne poznačí. Je ňou smrť blízkeho, ktorého sme azda potrebovali, aby sme mohli kráčať po ceste na zemi. Avšak taká skúška môže byť zrazu premenená, otvára pre spoločenstvo.

Tomu, kto je hlboko zasiahnutý bolesťou, sa môže navrátiť radosť Evanjelia. Boh prichádza prežiariť tajomstvo ľudskej bolesti až tak, že nás prijíma do dôverného spoločenstva s ním.

Odrazu stojíme na ceste nádeje. Boh nás nenecháva samých. Dáva nám kráčať v ústrety spoločenstvu, tomuto spoločenstvu lásky, tajomnému a nepostrádateľnému zároveň, ktorým je Cirkev.

Kristus spoločenstva [7] nám dáva tento nesmierny dar útechy.

Plnosť spoločenstva s Kristom sa stane v Cirkvi natoľko zrozumiteľnou, nakoľko ona dokáže prinášať uzdravenie srdca cez milosrdenstvo a odpustenie.

Keď Cirkev dbá na to, aby milovala a aby chápala tajomstvo každej ľudskej bytosti, keď neúnavne počúva, utešuje a uzdravuje, stáva sa tým, čo je najžiarivejšie v nej samej, čírym odrazom spoločenstva.

Úsilie o zmierenie a pokoj predpokladá boj vo vlastnom vnútri. Nie je to ľahká cesta. Nič trváce sa netvorí ľahko. Duch spoločenstva nie je naivný, ani nepodozrieva. Je doširoka otvoreným srdcom, hlbokou dobrotivosťou.

Aby sme boli nositeľmi spoločenstva, budeme napredovať každý vo svojom živote po ceste stále obnovovanej dôvery a dobroty srdca?

Na tejto ceste niekedy prídu neúspechy. Pripomeňme si teda, že prameň pokoja a spoločenstva je v Bohu. Namiesto toho, aby sme strácali odvahu, zvolávajme Ducha Svätého na naše krehkosti.

A Duch Svätý nám dá, aby sme sa počas celého života znovu vydávali na cestu a išli od jedného začiatku k druhému, k budúcnosti plnej pokoja. [8]

Natoľko, ako naša komunita vytvára v ľudskej rodine možnosti rozširovať...


Poznámky

[1Ján 14, 27

[2Prvý Jánov list 4, 8

[3Izaiáš 43,4

[4Pri otvorení koncilu mladých v roku 1974 brat Roger povedal: „Bez lásky, načo by sme boli? Prečo ešte žiť? S akým cieľom? V tom je zmysel nášho života: byť navždy milovaní, až do večnosti, aby sme aj my až zomreli od lásky. Áno, šťastný, kto zomrie od lásky.“ Zomrieť od lásky znamenalo pre neho milovať až do konca.

[5„Žiť zmierení“ – v knihe Pressens-tu un bonheur ?, ktorá vyšla dva týždne pred jeho smrťou, brat Roger ešte raz vysvetľuje, čo pre neho znamenajú tieto slová: „Môžem tu pripomenúť, že moja stará mama z matkinej strany intuitívne objavila niečo ako kľúč k ekumenickému povolaniu a otvorila mi cestu k jeho uskutočneniu? Po prvej svetovej vojne silne túžila, aby nikto nemusel znova prežiť to, čo prežila ona. Keďže v Európe kresťania bojovali proti sebe navzájom, pomyslela si: nech sa aspoň oni zmieria, aby sa zabránilo ďalšej vojne. Pochádzala zo starej evanjelickej rodiny, ale uskutočňujúc v sebe zmierenie začala chodiť aj do katolíckeho kostola, bez toho, aby prerušila spoločenstvo so svojimi. Ešte v časoch ranej mladosti, poznačený svedectvom jej života som našiel svoju vlastnú identitu kresťana v tom, že som v sebe zmieril vieru svojich koreňov s tajomstvom katolíckej viery bez prerušenia spoločenstva s kýmkoľvek.“

[6Ján 14, 18 a 16, 7

[7„Kristus spoločenstva“ – brat Roger použil tento výraz už počas návštevy pápeža Jána Pavla II v Taizé 5. októbra 1986: „Každodenným očakávaním nás bratov je, aby každý mladý človek objavil Krista. Nie Krista izolovane, ale „Krista spoločenstva“ plne prítomného v tajomstve spoločenstva, ktorým je jeho telo, Cirkev. V nej toľkí mladí môžu nájsť miesto, kde môžu darovať celý svoj život, až do konca. V nej majú všetko, aby sa mohli stať tvorcami dôvery a zmierenia nielen medzi sebou, ale so všetkými generáciami, od najstarších až po deti. Nasledovať „Krista spoločenstva“ je v našej Komunite z Taizé ako oheň, ktorý nás páli. Išli by sme až na koniec sveta, aby sme hľadali cesty, žiadali, volali, prosili na kolenách, ak by bolo treba, ale nikdy nie zvonka, vždy zotrvávajúc vnútri tohto jedinečného spoločenstva, ktorým je Cirkev.“

[8Tieto štyri posledné odseky sú príhovorom, ktorý brat Roger povedal na konci Európskeho stretnutia v Lisabone v decembri 2004. Sú to posledné slová, ktoré vyslovil na verejnosti.