„Boh pre vás pripravuje budúcnosť pokoja a nie nešťastia; Boh vám chce dať budúcnosť a nádej.“ [1]
Množstvo ľudí túži v dnešnej dobe po budúcnosti plnej pokoja a po oslobodení ľudstva od hrozieb násilia.
Hoci sa mnohých zmocňujú obavy z budúcnosti, ktoré ich ochromujú, na celom svete sa nájdu aj tvoriví a vynaliezaví mladí ľudia.
Títo mladí sa nedajú strhnúť do víru zatrpknutosti. Vedia, že Boh nás nestvoril, aby sme boli pasívnymi. Pre nich nie je život podriadený náhodilej osudovosti. A uvedomujú si, ako môže ľudskú bytosť ochromiť najmä pochybovačnosť a malomyseľnosť.
Zároveň sa z celej duše snažia pripravovať budúcnosť plnú pokoja a nie nešťastia. A tak sa im darí zo svojho života vytvárať svetlo žiariace vôkol nich, hoci si to ani neuvedomujú.
Nájdu sa medzi nimi takí, ktorí šíria pokoj a dôveru tam, kde vládnu nepokoje a rozpory. Dokážu vytrvať dokonca aj vtedy, keď ich ťažia skúšky či neúspech. [2]
Zavše počas letných večerov v Taizé, keď je nebo plné hviezd, počujeme cez otvorené okná mladých. Prekvapuje nás ich veľké množstvo. Hľadajú, modlia sa. A my si hovoríme, že ich prahnutie po pokoji a dôvere je podobné hviezdam, tým malým svetlám, ktoré žiaria v noci.

Žijeme v dobe, keď si mnohí kladú otázku, čo je to vlastne viera. Viera je úplne jednoduchou dôverou v Boha, je ničím nenahraditeľným vzplanutím dôvery, neprestajne obnovovaným počas celého života.
V každom z nás sa môžu objaviť pochybnosti. Nie je v nich nič znepokojujúce. Chceli by sme predovšetkým počúvať Krista, ktorý v našich srdciach šepká tichým hlasom: „Máš pochybnosti? Neznepokojuj sa, Duch Svätý zostáva neustále s tebou.“ [3]
Niektorí dospeli k prekvapivému poznaniu, že Božia láska sa môže rozvinúť aj v srdci zasiahnutom pochybnosťami. [4]

V Evanjeliu sú jednými z prvých Kristových slov: „Blahoslavení chudobní v duchu!“ [5] Naozaj, blahoslavený je ten, kto smeruje k jednoduchosti, jednoduchosti srdca i života.
Jednoduché srdce sa snaží prežívať prítomnú chvíľu a prijímať každý deň ako Boží dnešok.
Vari sa duch jednoduchosti neprejavuje v pokojnej radosti ako aj veselosti?
Jednoduché srdce nepredstiera, že samo chápe všetko z viery. Hovorí si: to, čomu rozumiem len sčasti, ostatní chápu lepšie a pomáhajú mi napredovať na ceste. [6]
Keď zjednodušíme svoj život, pomôže nám to deliť sa s tými najnúdznejšími, aby sa zmiernilo utrpenie tam, kde sú choroby, bieda a hlad... [7]

Naša osobná modlitba je tiež jednoduchá. Alebo si myslíme, že k modlitbe potrebujeme množstvo slov? [8] Nie je to tak. Zavše aj niekoľko slov, hoci aj ťažkopádnych postačí, aby sme všetko zverili Bohu, či už sú to obavy alebo nádeje.
Keď sa odovzdáme Duchu Svätému, nájdeme cestu, ktorá vedie od nepokoja k dôvere. [9] Vtedy mu povieme:
„Duchu Svätý, daj,
aby sme sa obracali k Tebe v každej chvíli.
Tak často zabúdame, že v nás prebývaš,
že ty sa v nás modlíš, ty v nás miluješ.
Tvoja prítomnosť v nás je dôverou
a neustálym odpustením.“
Áno, Duch Svätý v nás zapaľuje svetlo. Aj keď by bolo úplne slabé, prebúdza v našich srdciach túžbu po Bohu. A aj obyčajná túžba po Bohu je už modlitbou.
Modlitba nás neodvracia od starostí tohto sveta. Práve naopak, nič nie je zodpovednejšie, ako sa modliť. Čím viac žijeme celkom jednoduchú a pokornú modlitbu, tým viac nás to vedie k tomu, aby sme milovali a vyjadrovali to svojím životom.

Kde však nájsť jednoduchosť tak nevyhnutnú pre prežívanie Evanjelia? Osvetlia nám to Kristove slová, ktoré jedného dňa povedal svojim učeníkom: „Nechajte deti prichádzať ku mne, lebo Božie skutočnosti patria tým, ktorí sú im podobní.“ [10]
Je neopísateľné, čo všetko dokážu niektoré deti šíriť svojou dôverou. [11]
A tak by sme chceli Boha poprosiť: „Bože, Ty nás miluješ, sprav nás pokornými a daj, aby sme boli celkom jednoduchí v našej modlitbe, medziľudských vzťahoch, prijímaní...“

Ježiš Kristus neprišiel na zem nikoho odsúdiť, ale otvoriť ľuďom cesty k spoločenstvu.
Už dvetisíc rokov zostáva Kristus prítomný cez svojho Ducha Svätého [12] a jeho tajomná prítomnosť sa stáva zjavnou vo viditeľnom spoločenstve [13] , ktoré spája ženy, mužov a mladých povolaných k tomu, aby kráčali spoločne bez vzájomného rozdelenia. [14]
Avšak v priebehu dejín zakúsili kresťania nespočetné otrasy a zasiahli ich rozdelenia napriek tomu, že vyznávali toho istého Boha lásky.
Obnovenie spoločenstva sa dnes stáva naliehavým, nemôže sa to donekonečna odkladať na neskôr. [15] Urobíme všetko pre to, aby sa v kresťanoch prebudil duch spoločenstva? [16]
Existujú kresťania, čo už teraz bez otáľania žijú celkom pokorne a jednoducho vo vzájomnom spoločenstve tam, kde sa nachádzajú. [17]
Svojím vlastným životom by chceli sprítomniť Krista pre mnohých iných. Vedia, že Cirkev nejestvuje sama pre seba, ale pre svet, aby doň vkladala kvas pokoja.
„Spoločenstvo“ je jedným z najkrajších pomenovaní pre Cirkev, pretože v nej niet miesta pre vzájomnú nevraživosť, ale len priezračnosť, dobrotu srdca a súcit... a tak sa otvoria brány svätosti.

Evanjelium nás privádza k poznaniu prekvapivej skutočnosti, že Boh nie je tvorcom strachu či nepokoja, Boh nás môže jedine milovať.
Prítomnosťou svojho Ducha Svätého Boh prichádza premieňať naše srdcia.
A v úplne jednoduchej modlitbe dokážeme vytušiť, že nie sme nikdy sami. Duch Svätý v nás udržuje spoločenstvo s Bohom a to nielen na chvíľu, ale až do života, ktorý nikdy nekončí.